Strom

Svojou prácou odkazujem na stále viac naliehavú tému svojho učiteľa Juraja Meliša. Ekologická výzva, ktorou Meliš poukazoval na náš miznúci vzťah s prostredím, sa pretavuje do realizovaného diela Strom. Bolestivý vzťah, ktorý s vlastným životným prostredím máme, pretrváva už celé desaťročia. Najlepšou pripomienkou tohto potlačovaného vzťahu s prírodou, tohto vzdania sa zodpovednosti za jej prežitie je príroda sama. Na prvý pohľad to nemusí byť jasné. Možno len preto, že pred tým zatvárame oči. Nechceme sa pristaviť a uvedomiť si to, čo vedel Juraj Meliš už od začiatku sedemdesiatych rokov, keď vytvoril cyklus Prostredie – Les života. Sme súčasťou niečoho väčšieho, než sme my. Všade okolo nás je zranená a zničená príroda. Od tejto prírody sa stále vzďaľujeme, strácame kontakt s naším vlastným prostredím. Ničíme bez toho, aby sme o tom vedeli. Aby sme to videli. Bez neho nie sme ničím. Bola to naliehavá správa už vtedy.

O čo naliehavejší je tento odkaz teraz.

Dielo sa prezentuje sémantickou nejednoznačnosťou. Je to strom?

Bol. Táto socha, veľká ako strom, bola predtým stromom. Drevo bolo stromom: Materiál zostal surovým, priamočiarym. Koruna je prísna a bez listov, chladná. Je to strom v zime, čakajúci na jar. Je to strom na prahu vlastného života. Stretáva sa v ňom život a smrť, nové a staré, organické a geometrické. Alebo je to semienko stromu?

Je.

Svojou veľkosťou však už patrí medzi stromy, vzhľadom však na seba upozorňuje. Nesnaží sa o kamufláž, iba o výčitku. Všimnite si ho. Nechce byť pamätníkom prírody, chce v nej pokračovať. Je to už nový strom. Bude. Semienko. Derivát materskej rastliny. Nositeľ života, prejav úcty žiaka učiteľovi. Z tohto semienka raz vyrastie strom. Nádej. Počiatok života. Príroda. Pozrite sa na tento večný strom. Jeho odkaz pretrváva ako nová rastlina. Vždy bol a vždy bude. Pripomína sa, je dôležitý a vždy to zvládal a zvládne to i bez nás. Sme súčasťou tohto sveta, nesmieme na to zabudnúť. Inak svet čoskoro zabudne na nás.

Jozef Kliský, Kristína Kliská